Vidíš, čo tu máme...
Skontrolujeme mapu a zistíme, že ešte jedna dlhá ulica a sme na mieste. Tak, aj napriek mínus siedmym stupňom kráčame ďalej. Prejdeme neveľmi vysokou bránou a sme na detskom ihrisku. Pomaľované hojdačky a šmýkačka. Kde-tu nejaký strom. Ošarpaná budova, grafity. Priateľ si zapáli, asi už tuší, že sme na mieste...
Začíname objavovať. Ako to už s turisticky zaujímavými atrakciami býva, hneď pri vchode nás aj v Christianii zaplavia obchodíky a stánky so suvenírmi. Až potom sme si všimli ulicu pred nami. Široká, s množstvom ľudí. Turisti a potom obyvatelia tohto miesta. Vyzerajú ako bezdomovci. Zohrievajú sa pri sude v strede ulice, v ktorom horí oheň. Len tak posedávajú. „Môžete si fotiť čo chcete, ale túto ulicu vynechaj, prosím. Vidíš, čo tu máme...,“ upozornia z času na čas turistov. A my si všimneme, že ukazuje na vozík s hašišom. Sedí pri ňom asi 50-ročná žena a s úsmevom zdraví skupinku piatich policajtov, ktorí prechádzajú okolo. „Čo to má znamenať?“ pýtam sa sama seba. A začínam chápať, že som v inom svete.
Centrum umenia ohrozené
Skupinka obyvateľov Kodane chcela ihrisko pre svoje deti a zeleň. A tak zničili plot okolo miesta, ktoré dovtedy používal minister obrany. V tom istom období vyšiel v alternatívnych novinách článok. Autor v ňom navrhol, aby sa do tejto oblasti nasťahovali mladí ľudia, ktorí si nedokázali nájsť ubytovanie. Nasledovala vlna migrácie ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, ktorí chceli žiť v komunite a slobodne.
Christiania existuje viac než tridsať rokov. Niekoľkokrát jej obyvatelia bojovali za svoj spôsob života. V súčasnosti je opäť v nebezpečenstve. Parlament schvaľuje zákon, ktorý sprivatizuje všetky domy a byty dedinky. V Christianii totiž nikto svoj príbytok nevlastní a tak sa doň môže nasťahovať ktokoľvek, čo by znamenalo zánik tohto čarovného miesta.
Hovorím čarovného... Prechádzame sa uličkami. S otvorenými ústami obdivujeme domčeky. Sú ako z rozprávky. Pomaľované, na záhradnom stromčeku vysí lampáš. Na inom je vo dverách nakraslená lebka. Asi trojposchodová budova pripomínajúca bytovku je zas ozdobená obrovským kovovým motýľom. V Christianii sú mnohé domy samy o sebe umeleckými dielami. A poslucháči neďalekej Školy architektúry ich chodia obdivovať a študovať... Kdekoľvek sa pohnete vidíte absurdné sochy a maľby. Christiania má vlastný Jazz klub, divadelné predstavenia, koncertné pódium, i keď len v malom prevedení. A dokonca, sa tu nachádza aj niekoľko galérií umenia, ktorého tvorcami sú obyvatelia štvrte.
Pornostar predáva ekologické produkty
Vojdeme do potravín. Vyzerajú ako naše dedinské „všeobchodíky“ z čias socializmu. Maličká miestnosť, ktorej šéfujú (aspoň to tak vyzeralo) dvaja silní chlapi. Jeden s vyholenou hlavou a ten druhý s „lookom“ Indiána a tričkom s nápisom Pornostar. A mne sa zdá nepochopiteľné, že nám druhý spomenutý nedokáže vysvetliť, čo za alkohol to majú v ponuke. Snažíme sa najprv sami identifikovať tovar, nakoniec s pomocou holohlavého pána zaplatíme za mandľové keksy a dve mini fľaštičky „niečoho“, vyrobeného z rastlinky, ktorú je podľa obrázka ťažké rozoznať a po dánsky zatiaľ tak dobre nevieme... Väčšinu ponúkaného tovaru v týchto potravinách tvoria ekologické produkty. Mnohé z nich vyrábajú priamo obyvatelia Christianie: prírodnú kozmetiku, zubné pasty, chlieb, keksy. Zdravú stravu ale odignorujeme, aj kvôli finančnej otázke a z ruksaku vytiahneme slovenské horalky.
Žiadne zákony, len zdravý rozum
Christiania od svojho vzniku experimentuje s osobitým spôsobom samosprávy. Je organizovaná do niekoľkých rád, pričom tou hlavnou je Mestská rada. Ide o zasadnutie, kde sa diskutuje o bežných problémoch. A rozhodnutie sa neprijíma na základe hlasovania, ako sme zvyknutí v našom svete, ale na základe súhlasu a pochopenia všetkých zúčastnených. Christiania nemá žiadne zákony, ľudia konajú podľa svojho zdravého rozumu. Predsa len sú niektoré veci zakázané. Ťažké drogy, násilie, zbrane a obchodovanie s budovami. Obyvatelia s násilníckymi sklonmi dokonca môžu byť Mestskou radou vylúčení.
Nič z tohto som počas našej návštevy netušila. Okrem tých ťažkých drog. Nápisy „Say no to hard drugs“ zdobia budovy, stany, ktoré kryjú terasy krčiem, či kaviarní. Len nechápavo krútim hlavou nad policajtmi. Priznám sa, ich prítomnosť ma do istej miery upokojuje, keďže priateľ je z Christianie taký nadšený, že miestami zabúda, že som s ním. Na druhej strane mi doslova zastával rozum zakaždým, keď svalnatí chlapíci pokojne míňali na ulici „nafajčených“ obyvateľov a vtipkovali s nimi. Načo tam potom sú?
Hašiš a marihuana lákajú turistov
Zmiešané pocity, to jediné, čím som si istá je, že mrznem. „Ideme na čaj?“ pýta sa ma priateľ a ja nemôžem odmietnuť. Kvôli zime, ktorá mi už poslednú hodinu nedovoľuje vychutnať si atmosféru Christianie a potom zo zvedavosti. Ako asi vyzerá krčma na takomto mieste? No, máte problémy dovidieť na obsluhu, cez tie mraky dymu v miestnosti je to takmer nemožné. Nehovoriac o tom, že ak by ste náhodou nemali v úmysle fajčiť trávu, aj tak sa vám môže stať, že po čaji budete v úplne inej nálade ako predtým, než ste ho vypili. A poviem vám, nebude to tými jahodami, či geniálnym ovocným koláčom, na ktorom sme si pochutnali. Asi polovicu krčmového osadenstva tvorili černosi a rovnako polovici ľudí podozrivo svietili očká. Až človeka, ktorý ani len cigaretu nikdy nemal v ústach zamrzí, že je taký poctivec.
Marihuana bola neodlúčiteľnou súčasťou Christianie od začiatku. I keď sa tomu dánska vláda snažila zabrániť policajnými raziami. Predovšetkým koncom deväťdesiatych rokov práve hašiš a marihuana lákali pozornosť turistov a zvýšili návštevnosť miesta plného paradoxov. Miesta, ktorého obyvatelia si uvedomujú, že tvrdé drogy by mohli ohroziť už beztak nestálu spoločnosť a tak spomedzi seba vylúčili všetkých, ktorí obchodovali s čímkoľvek iným, okrem marihuany. Christiania je tak jediné miesto v Dánsku, kde tvrdé drogy nedostanete.
Sloboda verzus predsudky
Fotíme potajomky. Bicykel bez kolies, ktorých je kopa v celej Kodani. Smetisko so sklenenými fľašami. Rôzne skupinky ľudí. Chvíľu na ulici míňame šedivého pána v roztrhanom kabáte a potom popri nás prejde mamička s dieťaťom, ktorí vyzerajú byť celkom slušne finančne zabezpečení. Otočila som sa za nimi a hlavou mi prebehla myšlienka – prečo takto žijú? To bolo ešte, keď sme boli v Christianii len niekoľko minút. Po hodine prestávam mať strach. Strach zo slobody, o ktorej sa bežnému svetu len sníva.
Priznávam, že som príliš zapredsudkovaná voči akýmkoľvek drogám, závislostiam, iným spôsobom života. V Christianii som si to uvedomila. A potom som prežívala zvláštny pocit. Pozorovala som zmes ľudí. Vtedy som ešte netušila, čo všetko ich spája. Len som vedela, že so mnou nemajú nič spoločné. Že žijú úplne inak. A predsa som sa nachvíľu cítila, ako jedna z nich... až tak sa mi v Christianii páčilo.
Jedinečná mimo Európskej únie
Christiania bola jedným z prvých miest v Dánsku, ktoré za nízku cenu poskytovali vysokorýchlostný internet. I keď to znie nepredstaviteľne, v skutočnosti mala Christiania elektronickú informačnú štruktúru na vysokej úrovni. Bicykle Christianie sú dnes známe po celom Dánsku a sú vyvážané do mnohých častí sveta. Christiania má od roku 1997 vlastnú miestnu menu, løn, ktorý predstavuje 50 dánskych korún.
Christiania je samostatne fungujúcou komunitou, ktorá je zaujímavá pre turistov, i pre ľudí, ktorí v nej žijú. Christiania je jedinečná. Tak prečo majú „najvyšší“ v Dánsku z tohto miesta strach? Možno práve preto, že sa mu darí a aj tým upozorňuje na problémy dánskej spoločnosti, v ktorej vzťahy neustále upadajú. Alebo sa parlament bojí, že životný štýl bez stresu a nekonečne dlhých hodín strávených v práci sa zapáči mnohým ďalším Dánom?
Ešte si kúpime náramky, pletené papučky priateľovej veľkosti už nemajú. Prejdeme popod nápis: „Now you are entering the EU“(Teraz vstupujete do EÚ) a vraciame sa do reality.
